Átrium ovečka

Počúvať Boha spolu s deťmi 

Každý, kto niekedy mal to privilégium sprevádzať deti v ich náboženskom prežívaní, vie, že deti a dospelí prežívajú vieru úplne inak. Sú to ako dva odlišné svety. Dospelí ľudia už nemajú pokojný a jednoduchý vzťah s Bohom, ktorý je pre deti taký prirodzený. Pre dospelých je, naopak, normálne prežívať v duchovnom živote aj ťažkosti a boje, časy „útechy“ aj „neútechy“ (ako hovorí sv. Ignác), obdobia, kedy cítime radosť z Božej lásky, ale aj obdobia, kedy cítime neochotu a nehodnosť predstúpiť pred Božiu tvár. Okrem toho, dospelí akoby vo vzťahu s Bohom stratili schopnosť zostávať pri podstate, čo je, naopak, charakteristické pre detské prežívanie viery. Sofia Cavalletti, zakladateľka Katechéz Dobrého pastiera, sa v knihe The Religious Potential of the Child (Náboženský potenciál dieťaťa) zamýšľa nad tým, čo môže urobiť dospelý človek, keď chce sprevádzať životom viery dieťa, ktoré, ako sa zdá, žije svoj vzťah s Bohom spôsobom takým odlišným od toho, čo pozná on sám. V tomto článku vám ponúkam zopár konceptov, ktoré Cavalletti predkladá vo svojej knihe a ktoré nám pomáhajú nazerať pravdivo a s úctou na vzťah medzi dieťaťom a Bohom. 


 Ohlasovať radosť


 Na začiatku sa pozrime na rozdiel medzi katechézou a kerygmou. 


Kým katechéza je systematické vyučovanie doktríny viery, kerygma je prvotné ohlasovanie radostnej zvesti. Jej obsahom je radosť, že Ježiš Kristus zomrel a vstal z mŕtvych pre nás a že Božie kráľovstvo je prítomné na zemi. Katechéza je vysvetlenie, výklad kerygmy, katechéza sa buduje na kerygme. Sofia Cavalletti nás teda pozýva byť pre deti v prvom rade ohlasovateľmi kerygmy, radostnej zvesti. Lebo katechéza je účinná len vtedy, ak stojí na kerygme. 

 Je tiež dôležité si uvedomiť, že prijímateľmi kerygmy sú dieťa a dospelý. Radostná zvesť je dôležitá nielen pre dieťa, ktoré spoznáva nové veci, ale aj pre dospelého, ktorý potrebuje preniknúť hlbšie do tajomstiev, aby nezostávali na povrchu. „Byť ohlasovateľom kerygmy,“ píše Sofia Cavelletti, „neznamená zaujať pozíciu učiteľa, ale len ponúknuť istú službu. Táto služba nemení postoj, ktorý by mal mať človek vždy, keď stojí tvárou v tvár Božiemu slovu: postoj človeka, čo sa s radosťou, úžasom a vďakou otvára daru, ktorý sa pred ním stále viac a viac odhaľuje.“ 

 Ak sa dospelý dá do roly „spolunačúvajúceho“, deti mu svojou jednoduchosťou a úprimným žasnutím pomôžu obnoviť v sebe citlivosť na veľkosť kerygmy, ktorá nás presahuje. Deti nám svojím vzťahom s Bohom pripomínajú, že tento vzťah je predovšetkým o radosti, a nie o úzkostiach, ako ho často prežívajú dospelí. Ak chceme dieťaťu pomôcť priblížiť sa k Bohu, musíme sa postupne zbavovať štruktúr a nadbytočných prvkov v našom vzťahu s Bohom a spolu s deťmi obracať našu pozornosť na podstatu, na radosť z Kristovej lásky, ktorý vstal z mŕtvych a priniesol nám Božie kráľovstvo. Sofia Cavalletti píše: „Samotné dieťa nám bude učiteľom podstaty, ak vieme, ako ho pozorovať.“ Práve pre túto vzácnu schopnosť ísť ku koreňu veci je rané detstvo privilegovaným časom na prijatie kerygmy.


Veľké tajomstvá viery patria maličkým 


 Zatiaľ sme si načrtli rozdiel medzi katechézou a kerygmou, postoj „spolunačúvania“ spolu s deťmi a dôležitosť učiť sa od detí ísť ku podstate veci. Teraz sa zameriame na obsah kerygmy. Dospelý má tendenciu byť proaktívny, všetko si naplánovať v súlade so svojimi skúsenosťami a očakávaniami. Cavalletti tu však opäť zdôrazňuje dôležitosť pozorovania detí, ktoré nám sami naznačujú, ktoré elementy viery sú v tom-ktorom období pripravené prijať. 

 Senzitívne obdobia, o ktorých píše Mária Montessori, nie sú prítomné len v oblastiach ako matematika či jazyk, ale aj v náboženskom prežívaní. V našom átriu (priestor, kde sa realizujú Katechézy Dobrého pastiera) som to už spozorovala mnohokrát. Jeden päťročný chlapec mal asi dvojmesačné senzitívne obdobie na podobenstvo o kupcovi a perle. Každý týždeň, len čo prišiel do átria, si z poličky vybral domček, kupca, perly, vzácnu perlu a dookola si vizualizoval obsah podobenstva. Po niekoľkých mesiacoch si tento materiál úplne prestal brávať. Ďalší šesťročný chlapec začal stále vyrábať papierové hostie, kresliť monštranciu, kalich, v ktorom naznačil víno a vodu. Na každom stretnutí v átriu ma prosil, aby som mu ukázala nové gesto, ktoré robí kňaz počas sv. omše. Zjavne má senzitívne obdobie na sv. omšu, zvlášť na Eucharistiu. Zdá sa, že teraz, keď má takú veľkú túžbu po Eucharistii, je pripravený začať prípravu na prvé sväté prijímanie. Opäť sa vraciame k tomu, že pozorovaním zistíme, že samotné dieťa nám ukazuje, ktoré aspekty viery je pripravené prijať. 

 Tiež je dôležité priznať si našu tendenciu považovať dieťa za neschopné prijať pravdy viery také, aké sú. Cavalletti si však myslí, že je to opačne: To my nie sme schopní podať tieto skutočnosti deťom vo svojej podstate a jednoduchosti. „Je pre nás oveľa jednoduchšie,“ píše Cavalletti, „hovoriť deťom o anjelovi strážnom než o Kristovi, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych.“ Teológia však nepatrí len múdrym a vzdelaným, nie je záležitosťou elít. Je pre všetkých bez rozdielu. Pokiaľ zostaneme pri podstate, deti nás budú so záujmom počúvať a prijmú semienka, ktoré v nich budú rásť. Ak im odovzdáme podstatu, tá v nich bude otvárať nové horizonty a bude dobrým základom pre duchovný život dospelého človeka. Tak ako v montessori prostredí, aj tu platí Danteho: „Počítaj slová.“ Zvlášť pri najmenších deťoch je dôležité, aby bolo našich slov málo, ale aby smerovali k podstate.


Byť ako deti 


 Pán Ježiš povedal: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 3) Deti nepochybujú o Božej láske a dobrote, ich vzťah s Bohom je pokojný a jednoduchý. Sprevádzať deti pri ich prežívaní tohto vzťahu je pre nás pozvaním obrátiť sa, byť ako deti a žiť Božie kráľovstvo už tu na zemi.

Tajomný vzťah medzi dieťaťom a Bohom


„…že si zjavil tieto veci maličkým.“ (Mt 11,25)

Asi nikdy nebola individualita jedinca zdôrazňovaná natoľko ako v súčasnosti. Vo vzťahu k iným sme opatrní, aby sme im nevnucovali naše názory a presvedčenie. Nie je teda vedenie detí ku viere vnucovaním niečoho, čo je možno dôležité pre nás, ale čo v zásade nemá podstatný vplyv na harmonický vývin detí? Alebo ešte horšie, nekomplikujeme zložitými náboženskými konceptmi jednoduchý detský svet, v ktorom nadprirodzená realita nemá svoje miesto? Podobné otázky si kládla doktorka teológie Sofia Cavalletti, zakladateľka Katechéz Dobrého pastiera, ktorá skúmaniu náboženského potenciálu detí zasvätila viac ako 50 rokov života.


Deti vnímajú Boha spontánne


Cavalletti vo svojich úvahách obracia našu pozornosť na dieťa samotné. Odpovede na podobné otázky nemôžu byť výsledkom teoretických úvah, ale musia vychádzať z dôkladného pozorovania samotného dieťaťa, ktoré nám ukazuje, či náboženská skúsenosť je alebo nie je podstatná pri formovaní jeho osobnosti. Musíme sa naučiť dieťa pozorovať a všímať si, či nás pozýva, aby sme ho uviedli do transcendentna a predstavili mu, kto je Boh. „Vzťah dvoch ľudí je vždy tajomstvom,“ píše Cavalletti, „o to viac, ak je tento vzťah medzi Bohom a dieťaťom.“ Hoci do tohto tajomstva nikdy neprenikneme úplne, dlhodobé pozorovanie detí naprieč kultúrami nám ponúka nespočetne veľa dôkazov spontánnej náboženskej vnímavosti, ktorá vychádza zo samotnej podstaty dieťaťa. 

 Mária Montessori, priekopníčka v pozorovaní detí, vo svojej knihe Spontánnosť vo vzdelávaní opisuje, ako dieťa, ktoré nikdy nemalo žiadne náboženské vedenie, zrazu zachvátil plač a so slzami v očiach povedalo: „Nehreš ma, lebo kým som sa pozerala na mesiac, cítila som, ako často som ťa zarmútila a uvedomila som si, že som zarmútila Boha.“ Štvorročný chlapček nakreslil Boha ako ľudskú osobu a okolo neho čísla, ktoré poznal. Keď sa ho spýtali, prečo to spravil, odpovedal: „Lebo Boha je veľa.“ Metafyzicky povedané: Boh je nekonečný. Sedemročný chlapček, ktorý nemal žiadne náboženské vedenie, po tom, čo mu jeho otec vysvetlil teóriu evolúcie, sa spýtal: „Ako vznikol prvý človek?“ – „Prvý človek vznikol náhodou.“ Chlapček sa zasmial a povedal: „To je nemožné. Bol to Boh!“ Montessori a Cavalleti uvádzajú mnoho ďalších príkladov spontánnej náboženskej vnímavosti, ktoré nás vedú k úvahe, či vo veku, kedy dieťa nespracováva veci intelektuálne, ale spontánne, existuje vzťah medzi dieťaťom a Bohom, ktorý nie je zakorenený len v intelektuálnom poznaní.


Radosť svedčí o Bohu


Dieťa k nám často hovorí viac cez svoje činy a emócie ako cez slová. Ak môžeme pozorovať podobné reakcie u rôznych detí naprieč kultúrami a spoločenskými pomermi, stojí to za zamyslenie. Linda si spomína na svoju prvú náboženskú skúsenosť, ktorá sa udiala ešte pred jej šiestym rokom života. Jedného dňa ju zaujal letiaci motýľ a nemohla z neho spustiť oči. Svoju skúsenosť opisuje takto: „Zrazu akoby sa predo mnou všetko otvorilo. Akoby som videla všetko jasnejšie. Cítila som sa naplnená radosťou a teplom, ktoré prechádzalo celým mojím telom. Nič také som predtým nezažila.“ Linda sa rozbehla k mame a povedala jej: „Mami, ja poznám Boha!“ Len neskôr si Linda spojila tento zážitok s láskou, pre ktorú vtedy ešte nemala referenčný bod. Vraví: „To, čo som povedala mojej mame, nebolo vysvetlenie môjho zážitku, ale výkrik radosti.“ 

Práve hlboká vnútorná radosť je niečo, s čím sa u detí stretávame, ak im otvoríme dvere k náboženskej skúsenosti. Mária Montessori svedčí o radosti a entuziazme, ktorým deti reagovali na jej prvé pokusy v náboženskej výchove (v Barcelone v roku 1915). Montessori píše, že sa jej priam zdá, že Cirkev je cieľom vzdelávania. Ak sú v triede aktivity, ktoré pripravujú deti na prežívanie liturgie v kostole, prítomnosť na samotnej liturgii dáva zmysel tomuto snaženiu. „Napĺňa ich radosťou a pocitom novej dôstojnosti“, ako píše Montessori. Cavalletti bola touto radosťou pri náboženskom prežívaní detí taká fascinovaná, že zasvätila svoj život skúmaniu tých aspektov viery, ktoré túto radosť v deťoch ihneď vyvolávali. Práve radosť a túžba opakovať predstavenú katechézu znova a znova boli indikátorom, že táto katechéza odpovedá detskej túžbe spoznávať Boha. Po rokoch skúšania prezentácií rôznych aspektov viery s rôznym materiálom a dôkladnom pozorovaní detskej reakcie naň vypracovala Sofia Cavalletti koncept Katechéz Dobrého pastiera (viac o KDP v rozhovore).


Boh a dieťa spolu dobre vychádzajú 


 Cavalletti píše, že dlhodobé pozorovania, či už priamo ňou alebo jej spolupracovníkmi po celom svete, svedčia o tom, že dieťa je „metafyzická“ bytosť, ktorá sa s ľahkosťou prehupuje do transcendentálneho sveta a ktorá prežíva radosť z kontaktu s Bohom. „Boh a dieťa spolu dobre vychádzajú,“ bolo časté vyjadrenie Adele Costa Gnocchi, jednej z prvých spolupracovníčok Márie Montessori. 

 Náboženská skúsenosť je vo svojej podstate skúsenosťou lásky a je teda v súlade s detskou prirodzenosťou. Dieťa potrebuje lásku, lebo je plné lásky. „Detská potreba lásky,“ píše Cavalletti, „nesúvisí s prázdnotou, ktorú treba naplniť, ale s bohatstvom, ktoré je v dieťati a ktoré odpovedá na to, čo je mu blízke.“ Čo je bližšie láske než Boh, ktorý je Láskou samotnou?


 Dieťa potrebuje Boha 


 Dieťa potrebuje nekonečnú lásku, takú, akú mu žiadna ľudská bytosť nemôže dať. „Žiadne dieťa,“ tvrdí Cavalletti, „nebolo človekom nikdy milované natoľko, nakoľko chcelo a potrebovalo.“ Pre dieťa je láska dôležitejšia ako strava. Vo vzťahu s Bohom dieťa prežíva dokonalú, trvalú lásku. Vo vzťahu s Bohom dieťa nachádza to, čo jeho osobnosť potrebuje pre harmonický vývin. „Boh, ktorý je Láska, a dieťa, ktoré volá po tejto láske viac ako po materinskom mlieku, sa stretávajú vo svojej prirodzenosti. Tým, že deťom pomáhame v náboženskom prežívaní, im teda nevnucujeme niečo, čo im je cudzie, ale odpovedáme na ich tichú prosbu: „Pomôž mi, aby som sa priblížil k Bohu sám.“


Podľa knihy Religious Potential of the Child, fotografia: pexels.com