Príprava na Vianoce v duchu Katechéz Dobrého pastiera

S lektorkou Katechéz Dobrého pastiera Katkou Kostyálovou sme sa rozprávali o tom, čo je dôležité pri príprave na Vianoce v Átriu. Rozhovor však určite bude inšpiráciou aj pre prežívanie Adventu v rodinách. 


Ako sa pripravujete na Vianoce s deťmi v Átriu? 


Začíname biblickou geografiou. Tú môžeme zaradiť pár týždňov pred začatím Adventu, teda niekedy v novembri. Prečo je biblická geografia taká dôležitá, zvlášť pre deti do 6 rokov? Sofia Cavalletti si pri dlhoročnom pozorovaní detí všimla, že si veľakrát zaradia príbeh narodenia Pána Ježiša do kolonky „rozprávky“. Deti denne počujú množstvo rozprávok a vymyslených príbehov, majú sklon k magickému mysleniu a potom, keď počujú príbeh o narodení Pána Ježiša, v ktorom sú anjeli a králi, tak to vnímajú ako ďalšiu rozprávku v poradí. V deťoch teda už od skorého veku pestujeme koncept, že Ježiš bol človekom ako my, žil na našej zemi, tej zemi, ktorú poznáme, a že hoci sa okolo jeho narodenia dialo veľa zázrakov, vieme, kde sa to stalo a ako sa to stalo. 


Čo presne znamená začíname biblickou geografiou?


Môžeme ukázať deťom glóbus, porozprávať im o našej zemi, môžeme si ukázať rôzne miesta na zemi a potom upriamiť pozornosť detí na Izrael, Svätú zem, ktorú si vyvolil Boh, aby sa tam narodil Pán Ježiš. Do Átria patrí aj reliéfna mapa Izraela, na ktorej môžu deti vlastnými rúčkami preskúmať túto hornatú krajinu. Deťom rozprávame o miestach, kadiaľ chodil Pán Ježiš, keď rozprával o Božom kráľovstve, vlajočkami im ukazujeme 3 dôležité miesta: Nazaret, kde prišiel anjel k Márii a zvestoval jej, že bude Božou matkou, Betlehem, kde sa narodil Pán Ježiš, a Jeruzalem, kde Pán Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych. Deťom tiež môžeme ukázať Mŕtve more, rieku Jordán alebo Genezaretské jazero, kde Ježiš s učeníkmi chodievali loviť ryby. 

 Do Átria patria aj drevené puzzle Izraela, podľa ktorých sa deti rýchlo naučia regióny Svätej zeme: Galileu, Judeu, Samáriu, Pereu a Mŕtve more. K týmto aktivitám majú deti aj pracovné listy a tvorivé úlohy. 


 Toto sme urobili na konci novembra. Ako pokračujeme v Advente? 


 Advent začneme výmenou obrusu v modlitebnom kútiku – zelený obrus vystrieda fialový. Advent začíname proroctvami. Kartičku s proroctvom od proroka Izaiáša vyložíme na modlitebný kútik a vedieme s deťmi meditáciu, pri ktorej žasneme nad tým, že proroci storočia a tisícročia pred tým, než sa narodil Pán Ježiš, ohlasovali Jeho príchod. Deti tak vedieme do konceptu očakávania a do konceptu, že narodenie Pána Ježiša nebolo len akousi osamotenou udalosťou v dejinách, ale bolo zavŕšením dlhého a dôležitého očakávania, v ktorom významnú úlohu hrali proroci. Kto je to prorok? Prorok je ten, čo počúva Boží hlas a to, čo počuje, si nenechá len pre seba, ale hovorí to iným. 


 Ktoré konkrétne pasáže zo Svätého písma je vhodné použiť? 


Môžeme začať proroctvom: „Ľud, čo kráča vo tmách uzrie veľké svetlo“ (Iz 9,1). Zhasneme svetlo a do tmy zapálime sviečku. Rozprávame sa s deťmi, aká je tma a aké je svetlo. O akom svetle to asi hovoril prorok Izaiáš? Aké svetlo očakával Izraelský národ? Pokračujeme proroctvom: „Bude nazvaný zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.“ (Iz 9,5), ďalej proroctvo o matke: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ (Iz 7,14) So staršími deťmi sa môžeme rozprávať aj o tom, že proroci dávno predpovedali aj miesto, kde sa Pán Ježiš narodí: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu, z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.“ a proroctvo: „Hviezda vychádza z Jakuba, žezlo sa dvíha z Izraela.“ Hviezda, ktorá zvestovala narodenie Pána, Jakub ako predok Pána Ježiša, kráľovstvo, ktoré vzíde z Izraela. Stačí zaradiť 1 – 2 proroctvá počas jedného Adventu a na ďalší rok sa k nim vrátiť a rozviť ich. Po proroctvách nasledujú príbehy o narodení Pána Ježiša, ktoré deťom prestavujeme spolu s drevenými diorámami (domčekmi) a figúrkami. 


 Treba Sväté písmo deťom nejako špeciálne prispôsobiť? 


Naopak, príbehy neprerozprávavame a nevysvetľujeme, ale čítame ich tak, ako sú napísané vo Svätom písme a spolu s deťmi žasneme a premýšľame nad ich obsahom. Prepojíme ich aj s biblickou geografiou a s proroctvami, ktoré sme už prebrali. Takže deti napríklad na reliéfnej mape presne vidia, kadiaľ kráčala Mária, keď šla k Alžbete. Zaradené sú príbehy: zvestovanie, navštívenie, narodenie a príchod mudrcov. 


 Mohla by si nám poskytnúť niekoľko nápadov do kreatívneho kútika na adventné obdobie? 


Deti si môžu prepisovať proroctvá a zdobiť modlitebné kartičky. Najčastejším motívom, čo deti v Átriu kreslia počas celého roka, je práve narodenie Pána Ježiša. Tieto kresby väčšinou vyjadrujú veľkú radosť. Deti si tiež môžu vyrobiť 3 dary: nalepiť kadidlo – tymián, poodtláčať na papier myrhu a nalepiť kúsky zlatej stuhy. Deti si môžu napríklad z lekárskych paličiek postaviť dom, v ktorom sa narodil Pán Ježiš, vyrobiť jasle, nalepiť tam slamu a z papiera vyrobiť figúrky. 


 Ktorú aktivitu, katechézku máš v tomto období najradšej ty a prečo?


Najradšej mám zvestovanie a troch mudrcov alebo aj proroctvá. Baví ma zameriavať sa na ten istý text znova a znova a objavovať v ňom úplne nové veci. Každá veta je plná hĺbky, len keby sme si našli čas meditovať nad tým! 


 Ako sa môžeme inšpirovať Katechézami Dobrého pastiera pri adventnej príprave a počas slávenia Vianoc v rodine? 


V rodine si môžeme spraviť modlitebný kútik s obrusom liturgickej farby. Môžeme deťom na glóbuse ukázať Svätú zem, ukázať im fotky a porozprávať im o tomto mieste. Môžeme si v rámci večernej modlitby povedať o prorokovi Izaiášovi a prečítať si niektoré jeho proroctvo. Môžeme si vyrobiť figúrky alebo kúpiť betlehem, čítať si Sväté písmo a názorne si s deťmi prechádzať príbeh narodenia Pána. Najdôležitejšie však je spolu s deťmi prežívať radosť z toho veľkého daru, že Boh ‒ Pán Ježiš, prišiel k nám na zem. 


Rozhovor: Eva Javorská 

Uverejnené na stránke www.zastolom.sk dňa 14.11.2018

Dve mamy o Katechézach Dobrého Pastiera

Katechézam Dobrého pastiera sa v poslednej dobe začalo venovať viac a viac zanietených laikov. O tom, aké úskalia, ale aj radosti, prináša zriadenie Átria Dobrého pastiera a čo v ňom zažívajú, sa s nami podelili dve mamičky: Margita Vanovčanová za tím Átria UPeCe v Bratislave a Zuzana Vnenčáková z Átria v Michalovej. 


 Čo Vás motivovalo k vytvoreniu Átria Dobrého pastiera?


 Zuzana: V mladosti som robila saleziánsku animátorku, takže keď prišla do môjho života rodina a deti, túžila som viesť ich k Bohu. Čerpala som z toho, čo som dostala. Vo výchove detí som sa okrem iného inšpirovala aj Montessori pedagogikou, z ktorej vychádzajú práve Katechézy Dobrého pastiera, ktoré sa v Átriu konajú. Keď som sa na Kurz KDP prihlásila, naše deti boli vo veku 7, 5 a 3 rokov. Zažila som na kurze veľký AHA moment, keď nám lektorka vravela, že v rámci predškolského veku sa vôbec nekladie dôraz na morálku, na snaženie dieťaťa, ale práve na kerygmu – ohlasovanie Božej lásky – tak nekonečnej a bezpodmienečnej. Ja som si vtedy uvedomila, že napriek tomu, ako veľmi som chcela našim deťom túto lásku priblížiť, tak som ich zároveň preťažovala príliš skoro otázkami a výzvami na ich snaženie, dobré skutky, sebazápory. Hneď po kurze som začala poukazovať na Božie skutky, ktoré urobil a robí pre nás, na Jeho Lásku. A v priebehu jedného roka ich pocity viny a neistoty voči Bohu vymizli. Stal sa pre nás Dobrým pastierom, na ktorého sa môžeme úplne spoľahnúť. 


 Magi: Prvotným podnetom pre zamyslenie bola reakcia mojej priateľky Zuzky z Pezinka, ktorá šla na jeden z prvých KDP kurzov u Katky Kostyálovej. Druhým bolo spojenie si jej opisu s tým, čo som si prečítala v „modrej“ knihe Barbary Surmy. A tretím bol samotný zážitok niekoľkých katechéz práve počas kurzu u Katky. Spomenula som si na svoje prvý „intelektuálny“ zážitok v oblasti náboženstva. Na hodine náboženstva v prvej triede nám, malým prvákom, starý pán farár diktoval a zároveň písal na tabuľu: Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá. Nevedela som ešte písať, tak som to len podľa jeho rukopisu odkreslila z tabule. Ale tá definícia Boha vo mne zostala dodnes. Nie je ale oveľa radostnejšie a nádejnejšie deťom hovoriť o niekom, kto je ako dobrý pastier, ktorý si stráži svoje ovečky? S kým možno mať vzťah? Komu možno dôverovať a komu na nás záleží? Moja predstava Boha bola dlho zdeformovaná a aj vďaka tomu, že sa intenzívne venujem KDP, sa to zmenilo a stále mení. Kerygma prináša úplne nový pohľad na všetko, čo o Bohu vieme z náboženstva. Je oslobodzujúca, je to ako nový nádych, ktorý vedie k radosti, ku šťastiu. Veľmi som túžila po tom, aby toto zažili nielen moje deti, ale aj všetky ďalšie deti na svete. A ak by Átrium nebolo požehnávané dielo, tak by sme nikdy nemali tie krásne priestory a tú podporu, ktorú dostávame. Dobrý pastier si nás skrátka rozmaznáva! 


Božie požehnanie a vaše odhodlanie slúžiť sú asi najpotrebnejšie veci na začatie takéhoto dielka. Medzi čitateľkami sú možno mamičky, ktoré sa túžia pustiť do podobnej služby. Čo je podľa vás ešte potrebné na vytvorenie Átria? 


Magi: Podľa mňa v prvom rade neustále si obnovovať nadšenie a potvrdzovať zmysel Átria. Lebo najprv sme sa strašne nadchli a potom prišli ťažkosti. Myslela som si, že najťažšie bude zohnať peniaze na rozbeh a priestory. Tieto dve veci sa vďaka dobrému priateľovi (kňazovi), ktorý mi daroval peniaze a vďaka správcovi v UPeCe Bratislava, ktorý nám vytvoril priestor, ukázali ako najjednoduchšie. Mala som veľakrát chuť nechať to tak, vykašľať sa na to a venovať sa inému. Bolo s tým toľko starostí ‒ komunikácia s tímom, rodičmi, výroba pomôcok, celý manažment… Chod átria zabezpečujeme s manželom a dievčatami z nášho tímu vo voľnom čase a zadarmo. Pri zakladaní Átria sme postupovali ako pri projekte. Všetko sme si zadokumentovali, vytvorili plán. Veľakrát sa mi stalo, že som mala predstavu, ako sa dopracujeme k cieľu, keď tu zrazu prišiel niekto iný a mal na to úplne iný pohľad ‒ a oba boli realizovateľné a dokázali sme sa spoločne k cieľu dopracovať. Som presvedčená, že Átrium je požehnávané a že sa pri jeho prevádzkovaní dejú zázraky. Veď ako inak si vysvetliť to, že len som si pomyslela, že na toto a tamto potrebujeme pomôcky ‒ a v tej chvíli mi cinkla správa na whatsapp a tam fotka vyrobenej pomôcky od našej spolupracovníčky Marty Spišákovej? 

 Zuzka: Medzi najdôležitejšie veci určite patrí osobné presvedčenie o tejto ceste a zároveň absolvovaný kurz Katechéz Dobrého pastiera, súhlas a oboznámenie pána farára, a priestory, v ktorých sa Átrium bude konať. Ideál (ktorý ani my nemáme) je špeciálna miestnosť, ktorá je určená len na Átrium. Ale takúto možnosť má naozaj málokto. My sa stretávame v pastoračnom centre na fare, kde môžeme niektoré veci nechávať rozložené, ale časť musíme zakaždým upratať, lebo sa tu konajú aj iné stretnutia. KDP sú tiež dosť náročné na výrobu materiálov, ktoré slúžia na prezentáciu katechéz, takže treba počítať s časom a nákladmi na tvorivú činnosť .


Máte aj nejaké praktické „vychytávky“, ktoré by ste budúcim realizátorom Átrií odporučili? 


Zuzka: Átrium je služba, do ktorej som išla, nakoľko som cítila, že to môže byť veľkým prínosom pre budovanie vzťahu k Bohu našich detí a aj detí v našej farnosti. Je určite super, ak spolupracujú na átriu aspoň 2 ľudia, ktorí si môžu prípravu aj vedenie podeliť a dopĺňať sa. Aj mne pomáhajú šikovné maminy a ocinovia – napríklad s výrobou oltára a ambóny, s ušitím liturgického oblečenia a textílií, s výrobou sviečok. 


 Magi: Átrium je stále v začiatkoch, stále sa učíme. Možno by som vyzdvihla jednu situáciu, ktorá bola veľmi prospešná, aj keď komunikačne náročná. Jednou z najväčších slabín nášho Átria je nedostatok lektoriek katechéz. Záujem rodičov a detí je veľký, takže stále sme v stave, že by sme vedeli otvoriť ďalšiu a ďalšiu skupinku. Pri hľadaní lektoriek sme si vďaka mojej priateľke Katke Karšnákovej uvedomili, že viesť deti v Átriu nie je len tak. Celý program KDP je neskutočne precízne premyslený a úzko spojený s pedagogikou Márie Montessori. Možno toto by som robila od začiatku ako pevnú súčasť, kládla väčší dôraz na vzdelávanie a neustále prehlbovanie toho, čo vlastne v Átriu odovzdávame ďalej tým malým úžasným bytostiam. 


Ako ste spomínali, jednou z motivácií boli aj vaše deti a túžba odovzdávať im vieru spôsobom, ktorému budú rozumieť. Navštevujú aj oni Átrium? Ako zvládajú fakt, že sa venujete aj iným deťom? 


Magi: Áno, moje deti chodia do Átria. Prvý rok tam chodili obaja, teraz bude už iba mladší, štvorročný. Pre sedemročného pripravujeme od januára skupinu pre 6 ‒ 9-ročných. Skúsenosť je taká, že sa im tam veľmi nechcelo, ale keď už tam boli, zapájali sa a pracovali. Pamätám si, ako starší syn kreslil snáď tri mesiace len tanky a nejaké ozbrojené vozidlá, teda nič, čo by súviselo s témami v Átriu. Zábavná bola aj kakajúca ovečka pri podobenstve o stratenej ovci :D. Až raz prišiel s obrázkom stroja na výrobu hostií. Krásny zážitok mám, keď som pár mesiacov bola prítomná v Átriu ako asistenka. Čítala som z Písma časť o vzkriesení jednému päťročnému dievčatku. Môj starší syn sedel obďaleč a kreslil. Ako počúval Písmo, začal spontánne kresliť to, čo počul. Zo vzkriesenia spravil komiks: nakreslil prázdny hrob, anjela a vojakov s kopijami, ktorí mali pri ústach bublinky a v nich napísané: Pomoooc! Mladší syn sa raz v Átriu modlil tak, že len držal sošku Dobrého pastiera a nežne ju hladkal. Bolo krásne vidieť tú jemnosť. 


 Zuzka: Keď som začínala pred dvoma rokmi, tak najmladší syn mal necelé 3 roky. Nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem. Môj manžel ma veľmi podporoval v tom, aby som do toho šla a dohodli sme sa, že on bude chodiť do Átria ako rodič s najmladším synom. Bolo to super, lebo som sa mohla sústrediť aj na iné deti. Reálne to ale často bolo tak, že počas katechézy, ktorú som viedla, môj najmladší lozil na mňa, práve vtedy túžil byť v mojom objatí a podobne. No do Átria chodia aj naše staršie deti. Tie sú od začiatku nadšené, majú záujem a dobre spolupracujú. Ale možno je to aj tým, že sme zvyknutí na spoluprácu, nakoľko ich vzdelávame doma. Taktiež vidím veľkú výhodu v prepojení Átria a nášho rodinného duchovného života. Napríklad máme doma modlitbový kútik, využívame liturgické farby, a aj rôzne myšlienky a skúsenosti z katechéz. Ako uspávanky slúžia piesne Pán je môj pastier a Ovečka, ktoré spievavame v Átriu. Hoci je to pre mňa náročná služba, vidím veľké benefity pre našu rodinu.


Čo s odstupom času vnímate ako najväčší prínos Átria? 


 Zuzka: V koncepcii Katechéz Dobrého pastiera vnímam ako veľký prínos tú postupnosť, akou sa dieťaťu približuje radostná zvesť. V predškolskom veku predstavujeme deťom Božiu bezpodmienečnú Lásku v osobe Ježiša, Dobrého pastiera, ktorý nás pozná a miluje, záleží mu na každom jednom z nás a ak sa stratíme, tak nás hľadá, až kým nás nenájde. Veľká istota pre tak maličké deti. Raz som 4-ročnému synovi, ktorý bol v amoku a totálne rozzúrený pri zaspávaní, povedala, že mi je to ľúto, že sa tak cíti, ale že Dobrý pastier ho miluje. S prekvapením pozrel na mňa a povedal: „Ale ja som nazúrená ovečka.“ A ja som potvrdila, že Dobrý pastier ľúbi aj nazúrenú ovečku a túži, aby jej bolo lepšie. Prišlo jeho upokojenie v mojom náručí… V mladšom školskom veku spoznávame nášho nebeského Otca, ktorý stvoril svet, aj nás. Čaká na našu odpoveď na Jeho veľkú lásku – to sú tie otázky morálky (Boh ma miluje a pozýva ma milovať ako miluje On – čo s tým? Aká bude moja odpoveď?) Toto je aj obdobie prípravy na prvé sväté prijímanie. Deti, ktoré takýmto spôsobom spoznávajú Boha, skutočne cítia túžbu prijímať ho v Eucharistii. V ďalšom stupni sa deti oboznamujú s pôsobením Ducha Svätého, ktorý nás povoláva k našej osobnej angažovanosti a službe v rámci spoločenstva. (Ale o tomto toho zatiaľ veľa neviem…) 


 Magi: V tom, že prináša iný pohľad na Boha. Že v ňom deťom ukazujeme dobro a krásu a že im dávame možnosť prejaviť sa v ich tempe. Že ich učíme tichu, pokoju. Som vďačná za dôveru rodičov, ktorých sa tiež snažíme formovať. Po každej katechéze od nás dostanú newsletter, v ktorom je popísané, akú katechézu deti preberali, je tam odfotený aj materiál, vysvetlené teologické pozadie, ale aj popísaná katechéza jazykom, akým sme o téme hovorili s deťmi. Môžu doma na to nadviazať a sami sa týmto detským spôsobom zamýšľať. Ďalším silným zážitkom je to, čo všetko môžeme dosiahnuť, keď spojíme svoje sily. Lebo Átrium, to nie som len ja, to sú aj maminy a deti, ktoré tam chodia, ale to sú aj všetky naše lektorky, ktoré pomáhajú. Andrejka vniesla do Átria ľahkosť, Katka G. systém a poriadok, Tinka obrovské nadšenie, Miški dokonalé plány, Silvi výraznú kreativitu, Danka vytrvalosť, Katka K. potrebu neustále sa vzdelávať, Marta šikovné ruky. Pomocníkov je mnoho, všetkým patrí veľká vďaka.


Mohli by ste sa s nami podeliť o najväčší zážitok z Átria? 


Zuzka: Moje najväčšie zážitky ani tak nesúvisia s časom, keď sa stretneme v Átriu, ale s ovocím, ktoré tieto stretnutia prinášajú v našej rodine, ale aj u iných detí. Mnoho maminiek hovorí aj o tom, že deti lepšie zvládajú účasť na svätej omši. Sú deti, ktoré pri výbere krúžkov na začiatku roka majú Átrium medzi najdôležitejšími (nie rodičia, ale deti !) 

 4-ročné dievčatko hovorí mamine: To bola teta Zuzka, čo vedie Átrium. Ja ľúbim Átrium.

 6-ročná v kruhu detí odpovie na otázku, po čom najviac túži: Dostať sa do neba. 

 4-ročný chlapček v pôstnom období len tak povie: Maminka, cítim, že prichádza Veľká noc. – A ako to cítiš? – Pán Ježiš cíti mňa a ja cítim Jeho. 

 Alebo inokedy pri rozhovore o darčekoch k narodeninám: Na darčekoch nezáleží, dôležitý je Pán Ježiš. Najviac ho cítim, keď je večer a zaspávam. 

7-ročná veľmi túži začať sa pripravovať na prvé sväté prijímanie. 

 9-ročný chodí každý deň, keď sa dá, miništrovať na svätú omšu. Ide aj bez rodičov a často je jediným miništrantom. 

 7-ročná a 9-ročný chcú ísť každý deň veľkonočného trojdnia na poklonu aspoň na hodinu, vyzbrojení Svätým písmom, papierom a ceruzkou (v Átriu často kreslíme alebo píšeme citáty – je to forma rozjímania).


Rozhovor: Eva Javorská

Uverejnené na stránke www.zastolom.sk dňa 6.11.2018




Počúvať Boha spolu s deťmi 

Každý, kto niekedy mal to privilégium sprevádzať deti v ich náboženskom prežívaní, vie, že deti a dospelí prežívajú vieru úplne inak. Sú to ako dva odlišné svety. Dospelí ľudia už nemajú pokojný a jednoduchý vzťah s Bohom, ktorý je pre deti taký prirodzený. Pre dospelých je, naopak, normálne prežívať v duchovnom živote aj ťažkosti a boje, časy „útechy“ aj „neútechy“ (ako hovorí sv. Ignác), obdobia, kedy cítime radosť z Božej lásky, ale aj obdobia, kedy cítime neochotu a nehodnosť predstúpiť pred Božiu tvár. Okrem toho, dospelí akoby vo vzťahu s Bohom stratili schopnosť zostávať pri podstate, čo je, naopak, charakteristické pre detské prežívanie viery. Sofia Cavalletti, zakladateľka Katechéz Dobrého pastiera, sa v knihe The Religious Potential of the Child (Náboženský potenciál dieťaťa) zamýšľa nad tým, čo môže urobiť dospelý človek, keď chce sprevádzať životom viery dieťa, ktoré, ako sa zdá, žije svoj vzťah s Bohom spôsobom takým odlišným od toho, čo pozná on sám. V tomto článku vám ponúkam zopár konceptov, ktoré Cavalletti predkladá vo svojej knihe a ktoré nám pomáhajú nazerať pravdivo a s úctou na vzťah medzi dieťaťom a Bohom. 


 Ohlasovať radosť


 Na začiatku sa pozrime na rozdiel medzi katechézou a kerygmou. 


Kým katechéza je systematické vyučovanie doktríny viery, kerygma je prvotné ohlasovanie radostnej zvesti. Jej obsahom je radosť, že Ježiš Kristus zomrel a vstal z mŕtvych pre nás a že Božie kráľovstvo je prítomné na zemi. Katechéza je vysvetlenie, výklad kerygmy, katechéza sa buduje na kerygme. Sofia Cavalletti nás teda pozýva byť pre deti v prvom rade ohlasovateľmi kerygmy, radostnej zvesti. Lebo katechéza je účinná len vtedy, ak stojí na kerygme. 

 Je tiež dôležité si uvedomiť, že prijímateľmi kerygmy sú dieťa a dospelý. Radostná zvesť je dôležitá nielen pre dieťa, ktoré spoznáva nové veci, ale aj pre dospelého, ktorý potrebuje preniknúť hlbšie do tajomstiev, aby nezostávali na povrchu. „Byť ohlasovateľom kerygmy,“ píše Sofia Cavelletti, „neznamená zaujať pozíciu učiteľa, ale len ponúknuť istú službu. Táto služba nemení postoj, ktorý by mal mať človek vždy, keď stojí tvárou v tvár Božiemu slovu: postoj človeka, čo sa s radosťou, úžasom a vďakou otvára daru, ktorý sa pred ním stále viac a viac odhaľuje.“ 

 Ak sa dospelý dá do roly „spolunačúvajúceho“, deti mu svojou jednoduchosťou a úprimným žasnutím pomôžu obnoviť v sebe citlivosť na veľkosť kerygmy, ktorá nás presahuje. Deti nám svojím vzťahom s Bohom pripomínajú, že tento vzťah je predovšetkým o radosti, a nie o úzkostiach, ako ho často prežívajú dospelí. Ak chceme dieťaťu pomôcť priblížiť sa k Bohu, musíme sa postupne zbavovať štruktúr a nadbytočných prvkov v našom vzťahu s Bohom a spolu s deťmi obracať našu pozornosť na podstatu, na radosť z Kristovej lásky, ktorý vstal z mŕtvych a priniesol nám Božie kráľovstvo. Sofia Cavalletti píše: „Samotné dieťa nám bude učiteľom podstaty, ak vieme, ako ho pozorovať.“ Práve pre túto vzácnu schopnosť ísť ku koreňu veci je rané detstvo privilegovaným časom na prijatie kerygmy.


Veľké tajomstvá viery patria maličkým 


 Zatiaľ sme si načrtli rozdiel medzi katechézou a kerygmou, postoj „spolunačúvania“ spolu s deťmi a dôležitosť učiť sa od detí ísť ku podstate veci. Teraz sa zameriame na obsah kerygmy. Dospelý má tendenciu byť proaktívny, všetko si naplánovať v súlade so svojimi skúsenosťami a očakávaniami. Cavalletti tu však opäť zdôrazňuje dôležitosť pozorovania detí, ktoré nám sami naznačujú, ktoré elementy viery sú v tom-ktorom období pripravené prijať. 

 Senzitívne obdobia, o ktorých píše Mária Montessori, nie sú prítomné len v oblastiach ako matematika či jazyk, ale aj v náboženskom prežívaní. V našom átriu (priestor, kde sa realizujú Katechézy Dobrého pastiera) som to už spozorovala mnohokrát. Jeden päťročný chlapec mal asi dvojmesačné senzitívne obdobie na podobenstvo o kupcovi a perle. Každý týždeň, len čo prišiel do átria, si z poličky vybral domček, kupca, perly, vzácnu perlu a dookola si vizualizoval obsah podobenstva. Po niekoľkých mesiacoch si tento materiál úplne prestal brávať. Ďalší šesťročný chlapec začal stále vyrábať papierové hostie, kresliť monštranciu, kalich, v ktorom naznačil víno a vodu. Na každom stretnutí v átriu ma prosil, aby som mu ukázala nové gesto, ktoré robí kňaz počas sv. omše. Zjavne má senzitívne obdobie na sv. omšu, zvlášť na Eucharistiu. Zdá sa, že teraz, keď má takú veľkú túžbu po Eucharistii, je pripravený začať prípravu na prvé sväté prijímanie. Opäť sa vraciame k tomu, že pozorovaním zistíme, že samotné dieťa nám ukazuje, ktoré aspekty viery je pripravené prijať. 

 Tiež je dôležité priznať si našu tendenciu považovať dieťa za neschopné prijať pravdy viery také, aké sú. Cavalletti si však myslí, že je to opačne: To my nie sme schopní podať tieto skutočnosti deťom vo svojej podstate a jednoduchosti. „Je pre nás oveľa jednoduchšie,“ píše Cavalletti, „hovoriť deťom o anjelovi strážnom než o Kristovi, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych.“ Teológia však nepatrí len múdrym a vzdelaným, nie je záležitosťou elít. Je pre všetkých bez rozdielu. Pokiaľ zostaneme pri podstate, deti nás budú so záujmom počúvať a prijmú semienka, ktoré v nich budú rásť. Ak im odovzdáme podstatu, tá v nich bude otvárať nové horizonty a bude dobrým základom pre duchovný život dospelého človeka. Tak ako v montessori prostredí, aj tu platí Danteho: „Počítaj slová.“ Zvlášť pri najmenších deťoch je dôležité, aby bolo našich slov málo, ale aby smerovali k podstate.


Byť ako deti 


 Pán Ježiš povedal: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 3) Deti nepochybujú o Božej láske a dobrote, ich vzťah s Bohom je pokojný a jednoduchý. Sprevádzať deti pri ich prežívaní tohto vzťahu je pre nás pozvaním obrátiť sa, byť ako deti a žiť Božie kráľovstvo už tu na zemi.

Tajomný vzťah medzi dieťaťom a Bohom


„…že si zjavil tieto veci maličkým.“ (Mt 11,25)

Asi nikdy nebola individualita jedinca zdôrazňovaná natoľko ako v súčasnosti. Vo vzťahu k iným sme opatrní, aby sme im nevnucovali naše názory a presvedčenie. Nie je teda vedenie detí ku viere vnucovaním niečoho, čo je možno dôležité pre nás, ale čo v zásade nemá podstatný vplyv na harmonický vývin detí? Alebo ešte horšie, nekomplikujeme zložitými náboženskými konceptmi jednoduchý detský svet, v ktorom nadprirodzená realita nemá svoje miesto? Podobné otázky si kládla doktorka teológie Sofia Cavalletti, zakladateľka Katechéz Dobrého pastiera, ktorá skúmaniu náboženského potenciálu detí zasvätila viac ako 50 rokov života.


Deti vnímajú Boha spontánne


Cavalletti vo svojich úvahách obracia našu pozornosť na dieťa samotné. Odpovede na podobné otázky nemôžu byť výsledkom teoretických úvah, ale musia vychádzať z dôkladného pozorovania samotného dieťaťa, ktoré nám ukazuje, či náboženská skúsenosť je alebo nie je podstatná pri formovaní jeho osobnosti. Musíme sa naučiť dieťa pozorovať a všímať si, či nás pozýva, aby sme ho uviedli do transcendentna a predstavili mu, kto je Boh. „Vzťah dvoch ľudí je vždy tajomstvom,“ píše Cavalletti, „o to viac, ak je tento vzťah medzi Bohom a dieťaťom.“ Hoci do tohto tajomstva nikdy neprenikneme úplne, dlhodobé pozorovanie detí naprieč kultúrami nám ponúka nespočetne veľa dôkazov spontánnej náboženskej vnímavosti, ktorá vychádza zo samotnej podstaty dieťaťa. 

 Mária Montessori, priekopníčka v pozorovaní detí, vo svojej knihe Spontánnosť vo vzdelávaní opisuje, ako dieťa, ktoré nikdy nemalo žiadne náboženské vedenie, zrazu zachvátil plač a so slzami v očiach povedalo: „Nehreš ma, lebo kým som sa pozerala na mesiac, cítila som, ako často som ťa zarmútila a uvedomila som si, že som zarmútila Boha.“ Štvorročný chlapček nakreslil Boha ako ľudskú osobu a okolo neho čísla, ktoré poznal. Keď sa ho spýtali, prečo to spravil, odpovedal: „Lebo Boha je veľa.“ Metafyzicky povedané: Boh je nekonečný. Sedemročný chlapček, ktorý nemal žiadne náboženské vedenie, po tom, čo mu jeho otec vysvetlil teóriu evolúcie, sa spýtal: „Ako vznikol prvý človek?“ – „Prvý človek vznikol náhodou.“ Chlapček sa zasmial a povedal: „To je nemožné. Bol to Boh!“ Montessori a Cavalleti uvádzajú mnoho ďalších príkladov spontánnej náboženskej vnímavosti, ktoré nás vedú k úvahe, či vo veku, kedy dieťa nespracováva veci intelektuálne, ale spontánne, existuje vzťah medzi dieťaťom a Bohom, ktorý nie je zakorenený len v intelektuálnom poznaní.


Radosť svedčí o Bohu


Dieťa k nám často hovorí viac cez svoje činy a emócie ako cez slová. Ak môžeme pozorovať podobné reakcie u rôznych detí naprieč kultúrami a spoločenskými pomermi, stojí to za zamyslenie. Linda si spomína na svoju prvú náboženskú skúsenosť, ktorá sa udiala ešte pred jej šiestym rokom života. Jedného dňa ju zaujal letiaci motýľ a nemohla z neho spustiť oči. Svoju skúsenosť opisuje takto: „Zrazu akoby sa predo mnou všetko otvorilo. Akoby som videla všetko jasnejšie. Cítila som sa naplnená radosťou a teplom, ktoré prechádzalo celým mojím telom. Nič také som predtým nezažila.“ Linda sa rozbehla k mame a povedala jej: „Mami, ja poznám Boha!“ Len neskôr si Linda spojila tento zážitok s láskou, pre ktorú vtedy ešte nemala referenčný bod. Vraví: „To, čo som povedala mojej mame, nebolo vysvetlenie môjho zážitku, ale výkrik radosti.“ 

Práve hlboká vnútorná radosť je niečo, s čím sa u detí stretávame, ak im otvoríme dvere k náboženskej skúsenosti. Mária Montessori svedčí o radosti a entuziazme, ktorým deti reagovali na jej prvé pokusy v náboženskej výchove (v Barcelone v roku 1915). Montessori píše, že sa jej priam zdá, že Cirkev je cieľom vzdelávania. Ak sú v triede aktivity, ktoré pripravujú deti na prežívanie liturgie v kostole, prítomnosť na samotnej liturgii dáva zmysel tomuto snaženiu. „Napĺňa ich radosťou a pocitom novej dôstojnosti“, ako píše Montessori. Cavalletti bola touto radosťou pri náboženskom prežívaní detí taká fascinovaná, že zasvätila svoj život skúmaniu tých aspektov viery, ktoré túto radosť v deťoch ihneď vyvolávali. Práve radosť a túžba opakovať predstavenú katechézu znova a znova boli indikátorom, že táto katechéza odpovedá detskej túžbe spoznávať Boha. Po rokoch skúšania prezentácií rôznych aspektov viery s rôznym materiálom a dôkladnom pozorovaní detskej reakcie naň vypracovala Sofia Cavalletti koncept Katechéz Dobrého pastiera (viac o KDP v rozhovore).


Boh a dieťa spolu dobre vychádzajú 


 Cavalletti píše, že dlhodobé pozorovania, či už priamo ňou alebo jej spolupracovníkmi po celom svete, svedčia o tom, že dieťa je „metafyzická“ bytosť, ktorá sa s ľahkosťou prehupuje do transcendentálneho sveta a ktorá prežíva radosť z kontaktu s Bohom. „Boh a dieťa spolu dobre vychádzajú,“ bolo časté vyjadrenie Adele Costa Gnocchi, jednej z prvých spolupracovníčok Márie Montessori. 

 Náboženská skúsenosť je vo svojej podstate skúsenosťou lásky a je teda v súlade s detskou prirodzenosťou. Dieťa potrebuje lásku, lebo je plné lásky. „Detská potreba lásky,“ píše Cavalletti, „nesúvisí s prázdnotou, ktorú treba naplniť, ale s bohatstvom, ktoré je v dieťati a ktoré odpovedá na to, čo je mu blízke.“ Čo je bližšie láske než Boh, ktorý je Láskou samotnou?


 Dieťa potrebuje Boha 


 Dieťa potrebuje nekonečnú lásku, takú, akú mu žiadna ľudská bytosť nemôže dať. „Žiadne dieťa,“ tvrdí Cavalletti, „nebolo človekom nikdy milované natoľko, nakoľko chcelo a potrebovalo.“ Pre dieťa je láska dôležitejšia ako strava. Vo vzťahu s Bohom dieťa prežíva dokonalú, trvalú lásku. Vo vzťahu s Bohom dieťa nachádza to, čo jeho osobnosť potrebuje pre harmonický vývin. „Boh, ktorý je Láska, a dieťa, ktoré volá po tejto láske viac ako po materinskom mlieku, sa stretávajú vo svojej prirodzenosti. Tým, že deťom pomáhame v náboženskom prežívaní, im teda nevnucujeme niečo, čo im je cudzie, ale odpovedáme na ich tichú prosbu: „Pomôž mi, aby som sa priblížil k Bohu sám.“


Podľa knihy Religious Potential of the Child, fotografia: pexels.com